Prečo už nedám bezdomovcovi ani korunu . . .

Písal sa 14. november 2007. Pracoval som v jednej nemenovanej reštaurácii, kde sa konala V.I.P. akcia z uzavretou spoločnosťou. Ľudí som mal odkontrolovaných, dnu boli všetci, čo tam mali byť. Zoznam nepustil . . . Tu zrazu prišla 23-tia hodina a pri vchode sa objavil bradatý pán predávajúci „zajtrajšie noviny“, znám z križovatky Bajkalská a Trnavská. Zastavil som ho pri vstupe z vetou „je mi ľúto ale do vnútra nemôžete, je tu uzavretá spoločnosť“ ,ale neuspel som, on si stále húdol svoje, že tam chodí každý deň, že jeho tu všetci poznajú. Bolo mi ľúto že som nemal pri sebe drobné, aby som mu tých desať korún za nemenovaný denník dal. Po piatich minútach vysvetľovania sa pán z niekoľkými vulgárnymi poznámkami pobral niekam za roh. Po pár minútach mi niekto z prítomných hostí prišiel oznámiť, že im nejaký „bezdomovec“ klopká na okno a nepríjemne zazerá do vnútra. Išiel som teda dotyčného opäť slušne požiadať aby odišiel. No nedal si povedať, že on si môže robiť čo chce. Tak som bol nútený zvýšiť hlas, čo ma ešte viac mrzelo, že to musím riešiť takým to spôsobom. (dotyčnému pánovy som celý čas vykal, nepoužil som jediné hrubé slovo a ani som ho fyzicky nenapádal) Prešlo pár minút a on sa pobral, len za tie „tituly“ ktoré sa mi ušli, by sa nemusel hanbiť žiaden „pacient“ pohostinstva pätnástej cenovej skupiny. Noc pokračovala ďalej a bez ďalších zbytočných incidentov sme to tam úspešne dobojovali. Nadránom som si líhal zo zlým svedomím, že som ta toho pána kričal, aj keď bol vulgárny a agresívny. Ale vedel som, že sa ešte stretneme a že mu tých 10 korún vynahradím a tak odčiním svoj skutok a uľavím svojmu svedomiu.
A tak sa aj stalo. O necelé dva týždne som sa opäť pohyboval v týchto končinách a opäť sme sa stretli. Zastavil som ho a opýtal sa ho že či si na mňa pamätá. On odvrkol že áno, že na takého k++++a nezabudne a že čo od neho opäť chcem. Vysvetlil som mu, že ma tá situácia veľmi mrzí, že som nekonal podľa svojho svedomia. Povedal nech ho neotravujem. Tak som si od neho vypýtal jeden výtlačok „zajtrajších novín“, dal som mu 50 korún a vtedy mi padla sánka. Namiesto obyčajného slovíčka ďakujem, ktoré vedia povedať už aj malé deti, sa mi dostalo ešte nejaké štipľavé slovíčko a odišiel.
Nikdy som neočakával žiadne oslavné chorály za pár drobných, ani od neho som to nečakal, ale mohol si odpustiť tie vulgarizmy. Nechápem, prečo ľudia v núdzi nedokážu byť vďačný aj za to málo čo sa im dostane (veď na 50 korún, musí človek, ktorého príjem sa pohybuje na úrovni minimálnej mzdy pracovať celú hodinu).
Nebol to jediný prípad, pri ktorom sa mi zastavoval rozum pri správaní bezdomovcov, (stalo sa mi v Nitre pri „malom“ Tescu, že som žobrákovi namiesto drobných dal 20dkg šunky, syr v črievku a desať rožkov, cca za 60,- a on to predo mnou hodil do koša, že môže o... jedlo, že on chce peniaze alebo na veľkú noc koledujúci Rómovia u nás na dedine, ktorým moja mamička namiesto peňazí dala ako výslužku krabicu z jedlom, ktorá skončila v priekope lebo oni chceli peniaze, ktovie na čo . . . a o žobrajúcej mafii niekde z Rumunska ani nehovorím) no toto bol posledný klinec do rakvy.
Prečo máme pomáhať niekomu, kto nestojí o našu pomoc. Skúste si to aj Vy, dať kľačiacemu človekovi bez domova namiesto drobných jedlo, či sa vám dostane vďaky
Dosť bolo pomoci tým ktorý o ňu nestoja alebo nevedia čo i len gestom alebo mimikou tváre vyjadriť svoju vďaku.